Obchodníci vo Fragmundských lesoch

„Pohnite si, o chvíľu vyrážame, musíme prísť pred zotmením. Vstávajte ožrani, za čo vás platíme!“

prísne okríkol Norveidský obchodník Nikolaj najaté stráže.

Jeho brat Ivan zatiaľ zahasil oheň a skontroloval laná, ktoré držali na voze sudy naložené výbornou medovinou z Vlčích Skál. Ich úloha bola doviezť tento lahodný mok z teplejších miest Kráľovstva Vína, kde medovina kvasila, naspäť do Červenokamenskej pevnosti.

Zákazka to bola lákavá, no aj nebezpečná. Fragmundské lesy totiž boli, aj sú opradené mnohými poverami o zbojníkoch, marlogoch, vodároch či dokonca aj vlkolakoch. Miestni obchodníci by do lesa nevkročili, boja sa o svoj majetok, ba aj o život.

No Nikolaj nikdy neveril babským rečiam, jeho chuť po peniazoch mu bola veľakrát prednejšia ako vlastná bezpečnosť, či bezpečnosť jeho brata s rodinou.

Cestu do lesov videl len ako vylepšenie každoročnej obchodnej výpravy do Schatmansdorfu. Nebol však úplný hlupák, a na naliehanie Ivana si najali stráže, aby karavánu ochránili pred prípadným nebezpečenstvom.

Slnko sa už pomaly blížilo k západu a karavána konečne vyrazila na cestu. Okrem Norveidských bratov ju sprevádzala aj Ivanova žena, deti so slúžkou, stráže a pár pocestných, ktorí sa pridali vo Fragmunde a v Schatmansdorfe.

Niektorí vyzerali podozrivo, no kým Nikolajovi platili, bolo mu jedno s kým cestuje.

„Pane, na les sadá hmla, mali by sme si pohnúť. Zapálim lampáše,“

povedal jeden z urastených strážcov, ktorý pobehoval okolo voza.

„Ak sa nebudeme zastavovať, stihneme to pred zotmením, nemajte strach,“

odvrkol Nikolaj, ktorý sedel na voze.

Zrazu niekto ukázal prstom do lesa:

„Niekto tam je! Počujete to?“

Voz zastavil a Ivan vydal rozkaz preskúmať, kto alebo čo sa skrýva za stromami.

„Tvrdí, že je bard z Vlčích Skál pane, vraj ho okradli zbojníci, priviazali ho o strom a nechali mu len vrece s husľami. Prosí, či by nemohol ísť s nami. Nemá peniaze, ale vraj bude celú cestu hrať!“

prehlásil jeden zo strážcov.

Nikolajovi sa moc nechcelo brať so sebou nejakého vandráka bez peňazí, no keď bard začal hrať na husle, zmenil názor. Posadil si ho vedľa seba na voz, napojil ho vínom a vyhlásil, že s hudbou im ubehne cesta rýchlejšie a aspoň rozveselí celú karavánu.

Voz, so strážcami na čele, sa pomaly pohol ďalej. Času neostávalo veľa a hmla pohlcovala už skoro celý les aj cestu. O chvíľu sa však karavána musela opäť zastaviť. Pri ceste ležalo zúbožené malé žieňa, premrznuté na kosť. Veliteľ strážcov k nej pribehol a prihováral sa jej. Dievča vyzeralo ako pomätené. Triaslo sa od zimy a strachu, a stále dookola rozprávalo o nejakých zbojníkoch a o tom, ako utekala do bezvedomia. Bezcitný Nikolaj sa nechcel zdržiavať a brať so sebou ďalšieho príživníka, no karavána na čele s Ivanom mala iný názor, a nakoniec Nikolaja prehovorili.

Zvuk huslí pomaly tíchol. Prehlušoval ho zrýchlený dych pocestných, ktorých desila myšlienka neodvratne sa blížiacej tmy. Neprešlo ani pár minút, a do cesty sa im vplietla podozrivá osoba. Z posledných síl sa motala pomedzi stromy a mrmlala niečo neznámym jazykom. Zrazu sa zosunula na zem a ostala nehybne ležať. Jeden z pocestných, ktorý o sebe tvrdil, že je ránhojič, sa k nemu rozbehol. Istý čas nad ním kľačal, po chvíli sa cudzinec zdvihol zo zeme a nemieril si to k vozu. Ukázalo sa, že je to rytier zo slávneho rádu Havranov, bojujúci v prvej kompánii. Jeho družinu prepadli zbojníci, ktorí všetkých okrem neho zabili a okradli ich o všetok majetok vrátene dôležitých listín.

Veliteľ stráží poznal jeho jazyk a pobúrila ho správa o drzosti banditov. Bol odhodlaný pomstiť rytierov a tak sa o chvíľu aj s ostatnými strážami stratil za neďalekým kopcom, kde mali zbojníci táboriť.

Zvyšok karavány, už tak vydesený z posledných udalostí iba nečinne prizeral ako stráže miznú. Nikolaja to veľmi nahnevalo. Neplatil im predsa za vyrovnávanie účtov a brzdenie výpravy.

Mrazivé ticho v lese po chvíli našťastie prerušil radostný krik ochrancov, nesúcich znovu získanú korisť a aj niečo navyše.

 Karavána sa opäť pohla, no už o malú chvíľu im skrížili cestu zvalené stromy, na ktorých spokojne vylihoval drevorubač.

Bol už na odchode, keďže mu cez stromy na cestu presvecovali posledné lúče svetla.

„Hej, ty! Odvleč tie stromy preč, nemôžeme prejsť!“

zvolal na chlapíka Nikolaj, no ten sa ani neotočil. Nemal v pláne so stromami pohnúť ani o malý kus, nieto ešte odtrepať preč z cesty.

„Zaplatíme ti!“

zakričal prosebne Ivan v nádeji, že sa muž otočí. Nikolajov nesúhlasný pohľad naznačoval, že nemá ani najmenšiu chuť platiť cudziemu človeku za jeho povinnosť, no tiež si uvedomoval, že nemajú inú možnosť.

Drevorubača myšlienka zárobku prehovorila, a nakoniec, aj keď veľmi neochotne, drevo odpratal.

Nikolaj sa rozbehol s vozom vpred čo najrýchlejšie, aby sa vyhol plateniu, ale Ivan bol starý poctivec, a hodil mužovi na zem lesklý strieborniak.

Možnosť dorazenia pred západom slnka bola nenávratne preč a chlad už preliezol pod šaty každého z členov karavány. Pocestných vystrašilo aj najmenšie prasknutie konárika a už ani tóny huslí neodľahčovali dusno, ktoré vládlo všade naokolo a plazilo sa za nimi ako zákerný had.

Ticho a približujúcu sa tmu však zrazu prerušil jasný zelený blesk, ktorývyletel spoza najbližšieho kopca.

Ľudia ostali stáť na mieste ako soľné stĺpy.

Prebralo ich až hlasné zaerdžanie vydeseného koňa.

„To vyzerá na kúzla,“

prehovoril po chvíli jeden z pocestných, podozrivo pôsobiaci starší muž,

„mali by sme sa tam ísť pozrieť. Smiem si vziať pár stráží a ísť to preskúmať?“

Šokovaný Nikolaj iba nemo prikývol, a ani si nestihol všimnúť, kedy zvedavý muž nasledovaný pár odvážnymi pocestnými a strážou zmizol.

To, čo odhodlanci zbadali na kopci, ich však šokovalo oveľa viac, ako zelený lúč. V strede čistiny bol do zeme vyrytý veľký pentagram, obkolesený zvláštnymi symbolmi a v strede s malou kôpkou ešte dymiaceho popola. Všade sa povaľovali magické predmety, a vo vzduchu bola stále cítiť síra.

„Toto je dielo černokňažníka.. ale kam sa podel?“

nahlas sa zamýšľal jeden z pocestných.

„To radšej nechcem ani vedieť, poďme odtiaľto rýchlo preč. Stráže, vezmite všetko, čo má nejakú hodnotu!“

zavelil starý muž, a rýchlo sa pobrali naspäť.

Tma už sadla na les a spolu s mliečnou hmlou tvorili strašidelný pár, ktorý mrazil po celom tele.

Pred karavánou sa konečne začala črtať hranica Červenokamenskej pevnosti, ktorú strážili dvaja mocní vojaci. Ich pohľad vyzeral prísne a vzbudzoval rešpekt u všetkých členov výpravy.

„My vezieme medovinu do pevnosti!“

zvolal sebaisto Nikolaj.

„A my o ničom nevieme! Máte povolenie na vstup do pevnosti?!“

odpovedal mu jeden z vojakom ešte sebaistejším tónom,

„Veď je noc, odkedy sa vozí náklad po tme? Ako máme vedieť, že nie ste zbojníci?“

Hádku prerušil až príchod muža, ktorý sa predstavil ako Vladyka Vlkoň z Vlčích Skál. Chvíľu si karavánu obzeral, no keď zbadal sudy so symbolom Vlčích Skál, prikázal vojakom, nech ich pustia.

Obchodníci doručili svoj náklad, a ráno sa vybrali naspäť domov, do prístavného mesta Norveidu.

Či šťastlivo dorazili domov, sa však už asi nedozvieme.

Tak takto sa skončila púť Schatmansdorfskej medoviny, ktorú každoročne varia obyvatelia Vlčích Skál.

Je to tradícia, ktorú, ako aj iné zachovávame nielen v písomnej, ale aj reálnej forme.

Zaujal Vás príbeh nášho zimného larpu „Obchodníci vo Fragmundských lesoch“ a chceli by ste zažiť ďalšie dobrodružstvá z Kráľovstva Vína?

OZ Schatmansdorf Vás teda srdečne pozýva na Letný larpový tábor, ktorý sa už druhý rok bude konať pri hrade Červený Kameň. Vyskúšajte si, aké to je byť obyvateľom Vlčích Skál a nechajte sa ponoriť do sveta fantázie. Už sa na Vás veľmi tešíme.

Informácie o tejto akcií nájdete aj na našej webovej stránke 

autorka článku : Karolína Dúhova ( členka O.Z. Schatmansdorf Častá )